sobota 21. marca 2015

Šimon Prekop, Kolársky vrch

   Je sobota a predpovede počasia sľubujú nádherný deň. Aj keď som nachladnutý a zahlienený, doma nevydržím. O 10:00 mám v Bratislave stretnutie z chalanmi, ktorý sa zaujímajú industriálne pamiatky a tiež montanistiku a práve spúšťajú projekt Čierne diery. Po vcelku pohodovom stretnutí sme sa dohodli na spolupráci a ja som sa vrátil späť do Pezinka.
   Mal som v pláne viacero menších prieskumov povrchu a vyhľadania prejavov baníckej činnosti.
   Ale pre istotu som do kufra auta hodil aj kompletnú výstroj, keby náhodou...

  Ako prvé som som si vyšiel na veľkú haldu štôlne Šimon Prekop. Minulý rok na jeseň, keď som sa motal po okolí, som stúpil na konár, ktorý sa zlomil a noha mi vhupla do prázdna. Vtedy som to nechal tak, ale dnes to chcem preskúmať.

   Vyšliapal som na vrch haldy a začal som odstraňovať konáre a popadané listy. Po chvíľke bol vidieť otvor do štôlne.

Vstupný otvor do Šimon Prekop
Vstupný otvor do Šimon Prekop
Chvíľu tam postávam a špekulujem. Odhadom na dno štôlne je to takých 5 výškových metrov. Prvé 2 metre sú kolmo dolu a potom nevidím. Rozmýšľam, ako tam bezpečne vojsť a hlavne bezpečne vyliezť.

Je to veľmi úzke. Pri výstupe von sa nebudem môcť zaprieť do horniny, pretože je zvetraná a pri tlaku sa odvaľuje.

Rozhodol som sa ísť dnu, ale budem sa istiť lanom. Vyhliadol som si pevný strom a uviazal lano. Nasúkal som sa do sedacieho úväzu, vybral som si prilbu a baterky.

Najskôr som si spustil na lane dolu ruksak, kde som mal ďalšie vybavenie pre každý prípad. Pripol som si zlaňovaciu brzdu a začal som pomaly klesať do otvoru. Tu som pochopil, prečo má jaskyniarska brzda inú konštrukciu. Zišla by sa.
 
Je to naozaj úzke. Páni, ktorý majú viac sily v páse tu nemajú šancu. Naozaj po 2 metroch nahmatám nohami suť, ktorá sa sype dnu. Ďalej to klesá po suti v 45° uhle. Aby som mohol pokračovať v šikmej časti, potrebujem sa dostať pod strop štôlne. Musím trochu stiahnuť brucho ale ide to.

Akonáhle som pod stropom, otvoril sa mi priestor chodby. Zišiel som po zosunutej suti až na dno štôlne, kde som sa odopol z lana.

Pomaly sa rozhliadam a svietim do štôlne. Od lúča baterky zasvietia v tme dve oči.

Zapnem si veľké svetlo na prilbe, a vidím, že je to nejaké malé zvieratko vo veľkosti mačky. Neviem určiť, čo to je, lebo to okamžite upaľuje ďalej do útrob štôlne. Pokúšam sa tam dosvietiť a matne vidím, že to vyliezlo niekam na výdrevu.

Nechal som to tak, ale aspoň mám istotu, že je tu dobrý a dýchateľný vzduch.  ( Neskôr, podľa popisu, to kamarát určil na Plcha lesného. Ďakujem Maroš. )

Ako už názov napovedá, je to prekop, čiže nečakám žiadne bočné chodby. Na začiatku je na zemi veľa hnijúcej výdrevy

Hnijúca výdreva v Šimon prekop
Hnijúca výdreva
 Opatrne prechádzam výdrevu a sledujem v akom stave je hornina nado mnou. Vyzerá to dobre, žiadne odvaly.

Chodba Šimon Prekop
Chodba Šimon Prekop
Ako idem ďalej uvedomujem si, že na zemi sú diery po vytrhaných podvaloch.

Prichádzam na koniec chodby a vidím na strope zbytky bezpečnostnej siete.
Bezpečnostná sieť
Bezpečnostná sieť

Detail na sieť.

Pokúšam sa odhadnúť, kde sa nachádzam. Podľa prejdenej vzdialenosti predpokladám, že som niekde pod antimónovým lomom.




Zával je v časti kde sú ešte výstuže.

Zával
Zával 
Tu sa otočím a po ceste späť si nafotím nejaké detaily, ktoré ma zaujali:
























































Prišiel som až k východu, a hovorím si, že v pohode vyleziem von. Začal som sa štverať po zosunutej suti smerom ku stropu štôlne. No zakaždým, keď sa nohami zapriem, tak sa suť zosunie a ja s ňou.

Ešte že som sa zaistil lanom. Pridržujem sa lana, a ťahám sa nahor. Už som pod stropom a natlačím sa popod strop k výstupnému otvoru. Strop mám na chrbte a prsia vo vertikálnom otvore. Vtedy si uvedomím, že neohnem chrbát opačne, aby som vliezol do otvoru.

Hundrajúc sa pokúšam otočiť, tak, aby som mal strop štôlne na hrudi. V tom úzkom otvore je to fakt problém. Ak by som mal pár kíl viac, tak to tu zaštupľujem.

Nejako sa mi podarí otočiť sa a priťahujúc sa lanom vliezam do vertikálneho otvoru. Chcel som sa zaprieť nohami o horninu v strope, ale tá sa odvaľuje.

No nič, budem to musieť vyšplhať na lane. No ale to by som sa potreboval zasa sa otočiť naspäť. Supím a snažím sa otočiť. Nejako to nejde, a niekoľko krát som tresol prilbou o horninu. ( Ak by som ju nemal, tak si rozrazím hlavu) .

Pomáham si šťavnatými, neslušnými slovami, až sa mi to podarí. Celý čas a jednou rukou držím lana, pretože ak by som sa pustil, tak sa zosuniem späť.

Dosť ťažko sa mi dýcha, pretože mám zapchatý nos.  Chvíľu sa vydýcham a potom šplhám ďalej. To 10 mm lano sa mi fakt zle drží. Uvedomil som si, ako by mi dobre padlo mať tu Jumar ( blokant pre výstup na lane ) aj s nášľapnou slučkou.

Zdá sa mi, že tu trčím už dosť dlho tak som sa nahneval a tie posledné 2 metre som sa vyhupol so zaťatými zubami.

Keď som sa dostal von, dokázal som iba si ľahnúť na chrbát, a chvíľu oddychovať. Telo ma núti hyperventilovať, tak som sa prinútil pomaly a zhlboka dýchať. Po chvíľke som ready, a lanom som vytiahol ruksak zo štôlne.

Zbalil som lano a ostatnú výstroj, a špekuloval som čo s tým otvorom. Po zážitku s výstupom by som bol naozaj nerád, ak by tam niekto spadol.

Z neďalekého rúbaniska po polome som si dotiahol dva hrubé kmene, ktoré som uložil cez otvor. Otestoval som či to unesie moju váhu a poskákal som po nich. Je to dobré. Menšie diery som upchal konármi a celý výtvor som zasypal starým lístím, aby to nebolo vidieť.

Robím to kvôli tomu, že by som bol naozaj nerád, aby sa tam pokúsil liezť niekto bez skúseností len z popudu, hurá, poďme do bane.

Pomaly idem späť k autu a zisťujem, že ostatné veci, čo som chcel dnes ešte pozrieť už nestihnem. Nič to, vrátil som sa domov a ešte ďalšie tri hodiny som čistil lano a ostatnú výstroj.

Som dosť unavený, ale maximálne spokojný.

Znovu upozorňujem, že pohyb v starých banských dielach je extrémne nebezpečný !! Ak chce človek bez skúseností navštíviť staré banské dielo, mal by si vo svojom okolí vyhľadať skúseného sprievodcu.

sobota 21. februára 2015

Pezinok - Horný Augustín

Keď som bol v v lete 2014 pri ústí Horného Augustína, zdalo sa mi, že je beznádejne zavalené. No, ale v januári 2015 ma Milan Kudelas vyviedol z omylu. 

Od vtedy som sa nevedel dočkať, kedy sa tam pôjdem pozrieť. Ako na potvoru nasypalo kopu snehu, tak som musel čakať. Prišiel ale krásny slnečný víkend, a tak som v sobotu po obede vybehol. 

V lese bolo ešte tak 30-40 cm snehu, ale to mi vôbec nevadilo.


Halda Horný Augustín
Halda Horný Augustín
Len čo som prišiel k ústiu, nachádzam malý vstupný otvor, ktorý Milan prekopal a zatarasil konármi.


Zatarasený vstupný otvor
Odložil som nabok konáre, prezliekol som si staré montérky, dal gumáky, prilbu, vzal rezervné svetlo a nasúkal sa dnu.

Horný Augustín
Vstup do štôlne Horný Augustín
Bol som prekvapený, že je tu relatívne sucho. Podľa vonku topiaceho sa snehu, som usudzoval, že bude plná vody.

Začal som nasledovať koľajnice. Pribudlo trošku limonitového blata, ale nič hrozné.
Koľajnice
Koľajnice 
 Niekto tu nechal petrolejku. Fotím si ju, keď si uvedomím, že niekde vpredu počujem zlovestný hukot vody. Pokračujem ďalej, ale prepol som si ručné svetlo na dlhší lúč. Idem opatrne, pretože chodba sa niekoľko krát zatočí a hukot vody silnie.

Dlhý lúč ručnej baterky mi osvetlí zabudnutý banský vozík.

Banský vozík
banský vozík

Naľavo od vozíka odbočuje z hlavnej chodby krátka chodbička, na ktorej konci je šachta do spodného obzoru.  Všetka banská voda z vyššie položenej časti bane z hukotom steká do tejto šachty.

Šachta v horný Augustín
banská voda tečie do šachty
Na dno nevidím, nechcem ísť blízko, lebo neviem, či nie je okraj od vody podomletý.  Teraz si nadávam, že som si nevzal malú kameru a lano. 
Mohol som ju spustiť dolu. Nevadí, možno nabudúce.  Natiahol som aspoň ruku z foťákom a na "blind" cvakol záber.

Pohľad do šachty
Vrátil som sa k vozíku a po koľajniciach som pokračoval ďalej. To bolo už vody tak, ako som očakával, a aj dosť limonitového blata.  Aby som sa nezabáral do blata, našľapoval som po pražcoch.

Limonitové blato
Som prekvapený, ako je baňa rozsiahla. Má dosť veľa bočných chodieb. Niektoré končia po pár metroch, iné pokračujú ďalej. Ja som chcel ísť po koľajniciach čo najďalej. Videl som prvé kvaple.

Horný Augustín - Kvaple
Kvaple 
Čím idem hlbšie do bane, tým viac je vody. Voda nie že kvapká z vrchu, ale priamo prší. Začínam mať mokré plecia a chrbát.

cikajúci kvapeľ
Na niektorých miestach sú zbytky odvodňovacieho potrubia.
Odvodňovacie potrubie
Konečne som prišiel k miestu, na ktoré sa teším. Poznám ho iba z fotiek.
Ľavostranná bočná chodba vytvára takéto naplaveniny. Také Malokarpatské Plitvické jazerá:




A pár metrov ďalej hlavnú chodbu zastiera závoj tenulinkých kvapľov :


Horný Augustín - kvapľový závoj
Kvapľový závoj
Opatrne ho podliezam, aby som z tej nádhery nič neodlomil. Urobím záber z opačnej strany :



Ešte záber do bočnej chodby. Som tu už dlhšie, tak som tu nadýchal...



Jedna z bočných chodieb.
Idem po koľajisku ďalej a prichádzam ku križovatke. 


Pokračujem rovno. Niekto tu nechal plechové vedro a odlomené kladivo. 

Ďalej nachádzam výdrevu, z ktorej visia zbytky celuloidového pásu. 















Síce nerozumiem kto a prečo, ale nezdržujem sa a idem ďalej.  

Prešiel som pár metrov a vidím malý ľavostranný výklenok so zaujímavými naplaveninami.



Výklenok na ľavej strane

Po pár metroch koľajnice končia a chodba pokračuje ďalej. Tu som sa zastavil, pretože ďalej je polámaná výdreva a malé závaly.


Polámaná výdreva a závaly v chodbe
Chvíľu uvažujem, či pokračovať ďalej, ale vzdávam to. Som tu sám, nemám žiadneho "parťáka". Ak by sa tam niečo stalo, nemá mi kto pomôcť.

Urobím teda čelom vzad a vydám sa na cestu späť. Je to jednoduché. Stále po koľajniciach :-)


Cestou späť som si uvedomil, ako ďaleko som vošiel. Som naštvaný, lebo som zabudol rátať kroky, aby som vedel odhadnúť dĺžku chodby.

Niektoré zdroje uvádzajú dĺžku cca 400 m. Ale mám pocit, že to bude viac.
Vykračujem si späť, znova počujem hukot vody, a z tmy sa ako prízrak vynára banský vozík.


O chvíľu som vonku. Posledný ohyb chodby a vidím východ von.



Horný Augistín - Východ
Východ zo štôlne Horný Augustín
 Ako som prišiel k otvoru, všimol som si hrdzavú maxi olejničku ?



Vysúkal som sa von. Zemina, ktorou je zavalené ústie, je od topiaceho sa snehu mokrá. Celý som zamazaný od blata. Ešte, že je tu potok. Tak sa očistím vo vode. Je sakra ľadová. Zbalím si špinavé montérky, vyzujem gumáky a konečne si dám jednu "zdravotnú".  

Paráda. Presne toto som po nútenej zimnej prestávke potreboval. Sem sa ešte oplatí pozrieť. Aj bočné chodby by mohli byť zaujímavé, a aj pokračovanie hlavnej chodby by sa dalo preskúmať. 


Počas ďalších vstupov do bane vzniklo viacero fotiek, ktoré nie sú v blogu a nájdete ich tu : Ďalšie fotky

pondelok 1. decembra 2014

Kutacie štôlne nad Pinelovou nemocnicou v Pezinku

Už tri týždne som nikde nebol a tuším začínam pociťovať abstinenčné príznaky. Je pokročilá jeseň, skoro je tma, tak som si vzal bajk, že sa preveziem po blízkom okolí Pezinka.

Vybral som sa na Rozálku a šliapal som do vinohradov rovno nad rybníkom. Chcel som ísť na kopec, ktorý poznám pod menom Konikles, Konik, Cukrmadel, Cukrik. Som nad rybníkom a pokračujem nahor do lesa. Po ľavej strane je dosť strmá priekopa a cestička je úzka a zarastená. Prišiel som na hranicu lesa, kde sú ešte zbytky z plota, ktorý mal brániť vstupu zveri do vinohradov.

Tu odložím bajk, a idem si pozrieť Chrenskú štôlňu. Z detských čias si pamätám, otvor do štôlne, no teraz je ústie kvalitne zasypané.


Chrenská štôlňa
Zasypané ústie Chrenskej štôlne
Chvíľu som sa pomotal v okolí. Vtedy som si všimol niečo málo vyššie akýsi násyp, alebo haldu. Išiel som si po pozrie bližšie.



Pod násypom som našiel zbytky po prieskumnom vrte KV 83 :




Vybehol som na ten násyp a začal som sa predierať húštinou. Vtedy som začul dlhé "kvííík". A svinka, hovorím si. Začal som robiť hluk, mysliac si, že sa zľakne a zmizne.

Nezľakla sa. Pekne som videl ako začína šprintovať smerom ku mne. Na sekundu som stuhol, sledujúc ako sa blíži. Namiesto toho, aby som sa jej len odpratal z cesty, otočil som sa na päte a vyšprintoval smerom dole ku bicyklu. Po pár metroch ma zastavuje príšerná bolesť v kolene a padám k zemi. Otočil som sa, a svinka je fuč, ale zato koleno je neprirodzene vytočené.

Paráda, hovorím si, ešte toto mi chýbalo. Takto sa ani nepostavím. Nemal som takto vyhodené koleno po prvý raz, tak už mám nacvičený postup ako si ho vrátiť naspäť, len to kurňa bolí.

Koleno som si vrátil späť a chladné kamene priložené na kolene bolesť pekne zmierňujú. Sedím si tu tak hodinku, a nikde ani živáčika.  Tak som sa postavil a opatrne som odkrivkal ku bicyklu.

Zisťujem, že ak nenamáham koleno, tak sa to dá. Pomaličky, opierajúc sa o bajk, vyšiel som na lúčku hore na Koniklese. Pri veľkom ohnisku som si chvíľu oddýchol.

Koleno zatiaľ drží, aj keď pri záťaži bolí. No čo, tak pôjdem na bicykli po lepších cestách nie tak ako som pôvodne chcel.

Sadám na bajk, a rozhodujem sa kam ďalej. Nakoniec som si zvolil najlepšie vyzerajúcu cestu, ktoré ide smerom na severozápad. Presne podľa mapy, ma cesta priviedla ku baniam nad horárňou Sirková, kde som bol už minule.

Tu som odbočil na žltú jazdeckú značku s tým, že kašlem na to, a idem domov.
No, ale pár metrov za štôlňou Sirková, som prišiel ku križovatke, a na mape vidím že cesta vľavo vedie cez les ku Pinelke.  

Hovorím si, že skúsim, čo to urobí. Celkom v pohode som sa dostal ku chodníku nad Pinelkou. Tu som bol asi pred mesiacom, a nemal som čas to tu podrobne prezrieť.

Zamkol som bajk, a trochu to tu preskúmal. Minule som hľadal štôlne nad chodníkom a bez úspechu, tak som opatrne zliezol dolu do areálu Pinelovej nemocnice.

Hneď pod svahom je nedokončená budova, a pri nej som uvidel vchod do prvej štôlne :


Pinela I.
Vchod do štôlne Pinela I.
Nakoľko sú to štôlne bez mena, pracovne som si ich pomenoval Pinela 1 až 4. Takže som vošiel do štôlne Pinela I.



Je to kratšia stôlňa o dĺžke cca 40 m. Je aj celkom v pohode na prezretie, len ma hnevá bordel, ktorý tam niekto nanosil. Ešte sem budem musieť prísť aj z vrecami na odpad. 

Vyšiel som von a rozhodol som sa ísť proti prúdu potoka. ( teraz bol vyschnutý a  ja rozmýšľam, či pre toto : https://www.youtube.com/watch?v=0Ehj9M6p53g)
Po 10 m. vidím ďalšie otvorené ústie : 

Pinela II.
Vchod do štôlne Pinela II.
Štôlňa je trochu kratšia, a chodba má tvar písmena Z ( najskôr zahne vpravo, potom vľavo ). Rýchlo som prišiel na koniec chodby, kde som si fotil horninu, ktorú niekto odrýpal zo steny.




Otočil som sa, s tým, že tu nie je viac nič zaujímavé. Keď som bol v strednej časti chodby, tak som si všimol, ako z každej strany vychádzajú priečne chodby.
Otvory boli úplne pri zemi, preto som si ich prvý krát nezbadal.

Na ľavej strane vidím otvor, ktorým by sa dalo tam vojsť :


Vchod do postrannej chodby,
Chcel som si čupnúť, alebo ísť po štyroch, ale koleno bolestivo protestovalo. Nič iné mi nezostalo, iba ako za mladi, po zadku som sa posúval dole. 

Po zasypanej časti sa dostanem nižšie a dá sa tu aj postaviť. Na zemi je zbytok z drevenej debničky, aj z nejakou elektroinštaláciou.

Bordel v štôlni Pinela 2
Chodba dlhá nie je, tak do 5 metrov. Buď to bolo neúspešné hľadanie žily, alebo sledovali žilu, ktorá po pár metroch skončila.

Kosti v štôlni

Na zemi som si všimol spodnú sánku zo zubami nejakého zvieraťa. 


Ako si to fofím, klopká mi na prilbu kvapkajúca voda. Pozriem nahor a vidím tvoriaci sa nátek :

Nátek v štôlni Pinela 2
Je načase pohnúť sa ďalej, tak z bolesťami, sa po chrbte vysúkam z bočnej chodby. Oproti je ďalšia bočná chodba, ktorá má ale maličký vstupný otvor. 
Tam sa bude treba plaziť.

Pravostranná bočná chodba
Skúsil som to, ale nedá sa. Tak iba spravím záber.
Pohľad do bočnej pravej chody
No keď  to nejde, tak to nejde. Z námahou som sa postavil, a odkrivkal von.
Vonku som sa rozhliadol a pár metrov vľavo vidím ďalšie otvorené ústie :
Štôlňa Pinela 3
Ústie je trochu vyššie a ja rozmýľam, či sa tam došmochtám. Zvedavosť ale zvíťazila a so zaťatými zubami tam leziem. Dnu zisťujem že je to ďalšia krátka štôlnička, s dvoma chodbičkami. Celková dĺžka asi 10 m.


Krátke chodbičky v Pinela 3

Zišiel som dole ku potoku a pokračoval som povedľa tenisových kurtov. Vo svahu vidím otvor do ďalšej štôlničky

Malá štôlnička Pinela 4
Nakukol som dnu. Je to naozaj iba malá štôlnička tak do 5 m. Prešiel som ešte kúsok ďalej ku futbalovému štadiónu. Chcel som ísť na chodník, ktorý vedie nad areálom nemocnice. Chodník postupne klesal, až za štadiónom bol skoro na mojej úrovni, tak som sa nemusel štverať do svahu.

Vrátil som sa po bicykel a po chodníku som sa vydal smerom ku horárni Sirková.
Pri otvorenom ústí štôlne, kde som bol minule, som si musel oddýchnuť.

Rozmýšľal som kade pôjdem domov. Nakoniec som nič nové nevyšpekuloval. Pôjdem už klasicky od Sirkovej po jazdeckej trase na Rozálku.

Sadám na bajk, a pomaly si to šliapem ku horárni Sirková. S miernym kopčekom pri horárni moje koleno nesúhlasí, tak som zosadol z bajku, s tým, že chvíľu pôjdem peši.

Keď som sa poobzeral, všimol som si v náprotivom svahu za potokom niečo, čo sa mi nezdalo. Zasa som odložil bajk, a zamieril som vľavo. S trochu problémami som prešiel potok a začal skúmať, čo to tam vo svahu je.

Bezmenná štôlňa oproti horárni Sirková
Pomaly leziem hore a od bolesti sypím. Pozriem dnu a vidím, že je to iba malá diera v zemi. Hornina bola vysekaná šikmo dole. Veľkosť to malo asi 3x2x1 m 



Vychádzam von a snažím sa dostať ku bicyklu. Ale už to naozaj začína bolieť. Myslím, že som to "kapánek" prehnal. Ani neviem ako som zišiel dolu svahom. Ešte prekonať potok a budem pri bajku. To sa ľahšie povie, ako urobí.

Chvíľu som pri potoku maturoval, lebo skákať neprichádza do úvahy, a mal som iba ľahké tenisky.

Nakoniec som sa na to vykašľal, a v teniskách som prešiel cez vodu, nech to berie čert.

V mokrých teniskách som sa dočvachtal ku bicyklu a pomaly som vyšliapal nad horáreň, kde som odbočil vľavo aby som sa dostal na jazdeckú trasu. 

Odtiaľto to už bolo celkom dobré, a keď som prekonal mierne stúpanie, tak už len dolu kopcom až domov.

Som dosť naštvaný kvôli kolenu, lebo mi to prekazilo plány. Ale môžem si za to sám, tak mi treba.

V tento rok som ešte chcel ísť na jeden prieskum, ale vyzerá to tak, že to bude musieť počkať do jari.