40 rokov uzatvorená prieskumná štôlňa

Táto štôlňa ma irituje už dlho. Pred pár rokmi som si obzeral ústie a hovoril si, že dnu sa pozriem. V roku 2015 som začal z prípravnými prácami na otvorení. Nedotiahol som to do konca, pretože mi sakra vadil, balvan usadený vo svahu nado mnou. 


Tak som vykopal len jamu, kam by som chcel, aby ten balvan spadol a nezatarasil mi to. Celý rok som nemal čas to dokončiť.  

Zasa o rok som bol na miesta znovu a ako prvé som urobil to, že som podkopal balvan a vypáčil ho.

Balvan spadol presne, kam som chcel, a mohol som pokračovať. Asi po hodine práce som mal dostatočný otvor na vstup. Prvý náhľad dnu vyzeral sľubne :

naplavený bordel z výdrevy

Ďalej nejdem. Nechám to vetrať.

Nechal som tomu nejaký čas na vetranie a v jeden víkend sme s Mirom vyrazili na prieskum.

Vyzbrojení broďákmi pochodujeme hneď zrána lesom a kecáme. Asi po hodinke sme prišli k ústiu. 

Nachystali sme si veci a lezieme dnu. Prvých pár metrov musíme dávať pozor na bordel z výdrevy. Dosť sa to zle prekračuje, lebo nie je kam stúpiť. Po prekonaní tohoto úseku už to je dobé. Vody je asi vo výške kolien.

Pekná rovná chodba. Potrubie na vzduchotechniku a vo vode tlakové potrubie.

Pomaličky ideme vpred a kontrolujeme si každý krok. Na stene sme našli ceduľku s dátumom a dĺžkovými údajmi.

Ceduľka

Chodba je pekná rovná. Vyzerá to na prekop k častiam, kde chceli overiť zarudnenie. 

Vzadu je vidieť prvý zával

Tak aj je.  Asi po 100 metroch sa dostaneme k rozrážke.

Obe chodby na prvý pohľad vyzerajú zavalené. Ale v oboch prípadoch "iba" spadol kus stropu a hore je priestor, kde sa to dá prejsť. 

Preliezť cez mikádo a cez zával.

Vybrali sme sa vľavo. Preliezame zával. Za závalom je samozrejme viac vody, a viac výdrevy. 

zbytok výdrevy

Pozerajúc na steny a strop chápem, prečo tam bola potrebná výdreva. Vyzerá to, ako keby sme išli bridlicami. Ľahko sa to odštepuje a celé to vyzerá nestabilné.  Nie je to dlhé, asi 10 m.

Prišli sme na koniec , kde sú do každej strany asi 2m krátke výstupky. 

Výstupky na konci rozrážky

Otočka späť a brodíme sa pomedzi výdrevu cez zával naspäť. Všetko nám dlho trvá, pretože si zvažujeme každý krok a popri tom sa fotí.

Vrátili sme sa k rozrážke. Na prvý pohľad sa už ďalej nedá dostať, ale toto nás už neprekvapí. Vyliezam na zával a zisťujem že hore je dosť priestoru. Prišiel aj Miro. 

Vyzerá to nepriechodné, ale iba vyzerá

Chodba pokračuje ďalej, ale zával zadržiava vodu v chodbe.  Nasvietim vodu a ukáže sa mi nádherná modrá. Krása. 

Chcem nakuknúť aspoň trošku ako to ďalej vyzerá. Zliezam opatrne po suti do vody. Ešte že mám tie broďáky. Ale kvôli hĺbke nemôžem ísť až úplne dole. Stojím teda v polovici tej suti vo vode. 

Ak chcem nakuknúť musím si čupnúť. Trošku som zabudol, že mám iba broďáky a keď som si čupol, tak mi vrchom natieklo tej ľadovej vody dnu. 

Joj, to bolo radosti. Rozkladám vo vode statív a podarilo sa mi bezpečne ho zaprieť, aby som urobil aspoň jednu fotku.

Oblaky a nebo pod zemou

Vyterigal som sa znovu hore. Teraz to skúša Mirec. Chvíľku tam debatujeme až sme sa pomali pobrali späť.

Znovu v prekope a znovu po kolená vo vode. Keď Miro stúpi na gumenú hadicu vo vode, vydáva to zaujímavé zvuky. 

Ešte posledné zastavenie na fotenie a lezieme von. Mne už je celkom zima a potrebujem sa prezliecť.

Posledné foto

Zbalili sme veci a odkráčali zasa ku autu.


Ak Vám v tomto príbehu chýba učenie miesta tejto štôlne, tak máte pravdu. K lokalizácii len toľko, že je to v katastri Pezinka. Po zlých skúsenostiach nebudem uvádzať ani približnú lokalizáciu.

Zlanenie do komína nad Pinelkou

Chodievam často po chodníku nad Pinelovou nemocnicou a tu vždy nakuknem do torza vetracieho komína. 

Torzo vetracieho komína

Vždy som si hovoril, že nemá význam sa pokúšať ísť dole. Podľa polohy viem, že dole bude krátka kutacia štôlnička, a že námaha vynaložená na zlezenie a výlez nebude stáť za to.


Hovoriť si je pekná vec, ale v hlave mi to vŕtalo stále. Vždy som to odkladal na inokedy. Až mi raz Martin poslal fotky, kde bolo vidieť, že bol dole. Pocit, že to chcem vidieť, naberal na intenzite. Zlomilo sa to prelome júla a augusta, keď som si v jeden podvečer, po práci vybehol. Iba naľahko. Lano, úvaz, jumary, foťák a prilba.

Uviazal som lano, spustil ho do komína aj s batohom. Nahodil som úväz, prilbu a špekulujem, ako bude najlepšie tam zlaniť.

Lano v komíne

  Vybral som z vrecka slučku na odsadanie a ešte som si ju uviazal na hornú mrežu aby som sa jej chytil pre pohodlnejšie vlezenie a vylezenie. Založil som zlaňovaciu osmu a pomaličky som sa spúšťal dolu. Je to asi 15m. hlboké. 

Po dosadnutí sa rozhliadam a vidím že pri komíne bola chodba uzavretá murovkou. 

Murovkou zatvorená chodba

Teraz je v nej vybúraná diera. Odpojil som sa od lana a dierou v murovke idem pozrieť vstupnú časť štôlne. Hneď na prvý pohľad je vidieť, že v minulosti bola využívaná asi ako sklad. Našiel som tu zbytky elektroinštalácie, a steny boli omietnuté vápennou omietkou.

Omietnuté steny

Vchod je zatarasený. Predpokladám, že pri výstavbe oporného múru pod svahom. Múr má chrániť budovu, ktorá je tesne na úpätí svahu. Budovu nikdy nedokončili a teraz postupne chátra. 

Zatarasený vchod

Trošku som sa preplazil ku východu a vidím malý otvor von, ale je široký asi 15 cm.

Vrátil som sa späť ku lanu. Vybral som foťák a hľadám statív. Zisťujem, že som ho nechal doma. Nuž aj tak sa dá.. Fotím iba "z ruky"  

Batoh pod komínom

Vybral som sa pozrieť na opačnú stranu. Chodba sa miernym oblúčikom stáča na sever. Po pár krokoch narazím na čelbu. Od komína je to asi 30m. Ako som predpokladal nič moc. Úvodná časť ku komínu má max. 10m.

Krátka chodba

Chvíľu som si to tu prezrel, ale nebolo tu ani čo fotiť. Spakoval som veci do batoha, nahodil jumary, a nadávajúc na kondičku v prdeli, som sa vyteperil von. 

Pobalil som si veci a prášil domov. Nebol som z domu preč ani 2 hodiny.  Ale v konečnom dôsledku mám pokoj a už ma ten komín nebude toľko iritovať :D

Čo je asi za múrom ?

Dvesto ročná baňa Ferdinand, nad Pezinkom III - dedičná štôlňa

Začiatkom júla 2016 sme z chalanmi z www.ciernediery.sk  preskúmali dobývky na Ferdinand dedičnej štôlni.  Po dvoch týždňoch už neviem vydržať a ťahá ma to na ďalší prieskum. Doma som si zbalil rybárske broďáky, s tým, že si pozriem pokračovanie dedičnej štôlne smerom k pôvodnému ústiu. 

Po príchode na miesto, sa nezdržujem a leziem do bane. Dnu si obliekam broďáky a vibramy nechávam v hornom obzore. Stále rozmýšľam, či budú stačiť, pretože pri minulej návšteve tam bolo celkom dosť vody.  

Stav vody pri poslednej návšteve

Zliezol som po rebríku dole a aké bolo moje prekvapenie, keď som nepočul zvuk presakujúcej vody. Zasvietil som dozadu a vidím, že tak nie je žiadna voda. Myslím, že sa tam nazbieralo toľko vody až sa nakoniec niekde prevalila.

Prešiel som popri stene čo najviac dozadu a zostúpil asi pol metra dole do chodby. Nohy sa mi zaborili vyše kolien do hustého limonitového blata. 

Ferdinand dedičná štôlňa - stav bez vody

Blato je veľmi husté a pohyb je veľmi namáhavý. Vytiahnut nohu z blata dá riadne zabrať. Mohlo tu zostať aspoň trochu vody, čo by to blato rozriedila.

Ferdinand dedičná štôlňa - Chodba smerom k ústiu

Našiel som si spôsob pohybu. Ak chcem vytiahnuť nohu, treba ňou hýbať hore a dole, až sa bahno trochu rozriedi. Potom to išlo ľahšie. O pár metrov ďalej zostalo na bahne trocha vody. Tam je blato redšie, tak postupujem rýchlejšie.

Ferdinand dedičná štôlňa - Chodba sa stočí mierne na východ.

Chodba sa stočila mierne na východ a teraz ide skoro rovnobežne s lesnou cestou na povrchu. V hlave si premietam povrch a podľa prejdenej vzdialenosti odhadujem, kde sa nachádzam.

Ferdinand dedičná štôlňa

V diaľke rozoznávam nejaký predmet. Je pokrytý vrstvou blata a neviem ho identifikovať. S fučaním sa pomaličky dostávam k tomu predmetu. Predmet je v krížení chodieb. Odbočka vpravo je krátka a po 10 metroch končí čelbou. Ľavá vyzerá dosť dlhá, na koniec ani nedosvietim. Zatiaľ ju nechám na pokoji, a snažím sa odfotiť, čo to tu je pod nánosom bahna.

Fakt netuším. Na hunt ( banský vozík ) mi to pripadá malé. Nemám teraz chuť to očistiť a zisťovať čo to je, lebo držím foťák a snažím sa aby som ho veľmi nezašpinil od bahna. Rozhodol som sa, že idem pozrieť, kam sa viem dostať. Tak pokračujem rovno smerom k pôvodnému ústiu štôlne.

Ferdinand dedičná štôlňa - pribúda výdreva

Ako sa pomaličky plahočím, tak občas strácam rovnováhu a musím sa pridržať bočnej steny. Už teraz som slušne zababraný. Nad výdrevou som si všimol väčší voľný priestor. 

Ferdinand dedičná štôlňa - vpravo dobývky

Prišiel som až ku výdreve a uvidel som na pravej strane dobývky po šikmej žile.  Je tam celkom veľký priestor, ale nejdem sa tam teraz driapať. Začínam mať toho plné zuby. Prešiel som ešte pár metrov a chodba je ukončená závalom. 

Ferdinand dedičná štôlňa - chodba je ukončená závalom

V hlave si rátam prejdenú vzdialenosť. Musím byť niekde pred prepadlinou, ktorá už teraz skoro nie je vidieť. Prepadlina je kúsok od prieskumnej štôlne Sirková. 

Pamätám si, že keď som bol taký fagan, chodili sme na bicykli pozerať sa do prepadliny. Vtedy mala chodba prepadnutý strop, a bolo vidieť zachovanú výdrevu a vodu, ktorá tiekla chodbou. 

Tu vidím, tadeto voda nepretečie. Rozmýšľam, kade utiekla. Urobil som teda čelom vzad. a doplahočil som sa ku kríženiu chodieb, kde som fotil predmet, čo neviem identifikovať.

Nakukol som do tej dlhej chodby. Smeruje niekam na severo-severovýchod. Tým smerom je štôlňa Budúcnosť. Zapozerám sa na malé pramienky vody, ktoré stále prúdia práve do tejto chodby. Myslím si, že to všetko, čo tu bolo sa vyvalilo práve do štôlne Budúcnosť. 

Ferdinand dedičná štôlňa - dlhšia bočná chodba

Chvíľu sa pohrávam s myšlienkou ísť pozrieť, kam to smeruje. Po reálnom zvážení sa na to vykašlem. Mám toho dosť. Nechám to na budúce. Otočil som sa smerom, ktorým som sem prišiel. Ako pozerám, tak som si až teraz uvedomil, aká je chodba šikmá.

Ferdinand dedičná štôlňa - cestou späť

Chvíľu si to prezerám. Celkom zaujímavé, Škoda, že sú steny pokryté vstvou blata. Uvedomím si, že ma čaká ten najhorší úsek, tak sa nechcem zdržovať a s nadávkou na perách idem zasa bojovať z bahnom. 

Ferdinand dedičná štôlňa - znovu v dobývke

Konečne som vonku z toho bahna, Vyliezol som von a teperím sa popri kraji smerom ku rebríku. Nedalo mi, ale, keď už mám tie broďáky vliezť do vody a urobiť ešte jeden záber. Pozriem na hodinky. No prdkám sa tu v blate už 4 hodiny.  Rozhodol som sa, že už je naozaj čas ísť von. Vyliezol som po rebríku na vrchný obzor. Tu som dal dolu broďáky a obul som si vibramy. Zbalil som si veci a vyteperil sa von. Na dnes mi stačilo. 

Vonku som si chvíľku sadol a dal tradičnú cigu. Rozmýšľam, nad tou chodbou, ktorou asi odtiekla voda. Nejde mi to do hlavy, že z nákresov, ktoré som videl mi to neštimuje.  Dedičná štôlňa mala tým smerom iba dve chodby. Jedna k ložisku Ferdinand a druhá, vzdialenejšia od ústia, k ložisku Karolína.

Za predpokladu, že ja som išiel zo zadu smerom k ústiu, tak potom som nevidel že by chodba viedla ešte smerom dozadu ku ložisku Karolína. Logicky mi potom napadá, že to, kde som začal bolo ložisko Karolína. Ale na povrchu to tak nevyzerá. Neviem. Budem sa sem musieť ešte raz vrátiť, a preskúmať tú bočnú chodbu. 

Tak snáď nabudúce.

Dvesto ročná baňa Ferdinand, nad Pezinkom II - dedičná štôlňa

Asi dva týždne dozadu som bol pozrieť štôlňu Ferdinand pri horárni Sirková. Dnes je nedeľa a som dohodnutý z chalanmi z www.ciernediery.sk že ich tam vezmem. No ale mňa okrem návštevy Ferdinand štôlne, láka aj nižšie položená Ferdinand dedičná.

Tak využijem to, že budeme viacerí a vieme takto lepšie urobiť bezpečnostné opatrenia. Ráno vyzdvihujem chalanov v Pezinku a odchádzame smer stará Pinelka. Pri značke zákaz vjazdu nechávam auto.

Pri aute sa prezliekame a pomaly šľiapeme lesnou cestou.  Prišli sme k ústiu, a vidím, že ako som to minule zahádzal, tak to aj zostalo. Takže nasleduje rýchla rozcvička v podobe odkopania toho, čo som nahádzal do vchodu.

Idem dnu prvý, a teperím zo sebou ruksak a skladací hliníkoví rebrík. Nakoľko je úvod nízky, tak pri tom trochu maturujem…

Prešiel som až do siene, s podpornými stĺpmi. Tu som si sadol, zhasol svetlo a čakal chalanov, nech si ten pohľad užijú.

Sieň s opornými stĺpmi

Super, sme tu všetci. Mirec si robí fotky a Pali je bez foťáku, ale s malou kamerou. Než Miro dofotí tak Pali už netrpezlivo mašíruje dozadu.  Prešli sme si prístupné časti a vrátili sme sa do siene.

Šachta do dedičnej štôlne

Tu sme rozložili rebrík a vložili sme ho do šachty. Obúvame si gumáky a lezieme dolu. Idem prvý. Keď som dole, zasvietim si do priestoru a rozhliadam sa. Prekvapil ma ten vydobytý priestor. Čakal som úzku odvodňovaciu štôlňu, ale nie je to tak.

Vydobytý priestor

Odvodňovacia časť je oddelená od vydobytých priestorov murovkou.  Toto som v Malých Karpatoch ešte nevidel. Nádhera.

Murovka

Priestor aj chodba pokračuje kamsi smerom najuhozápad. Počujeme, že tu značne “prší”  presakujúca voda. No áno, nad nami je potok, ktorý sa v týchto miestach stráca.

Presakujúca voda

Postupne preskúmavame odvodňovaciu časť. Na prvý pohľad tam vody nie je veľa, ale vrstva bahna je riadna. takže s gumákmi tam nemáme šancu.  

Odvodňovacia chodba

Ideme teda vedľa vo vydobytom priestore. Aj tu je dosť vody, tak sa držíme pri stene. Tu je tiež ponechaný akýsi oporný stĺp.  Prešli sme popod presakujúcu vodu, a dostali sme sa ku koncu vydobytého priestoru.

Oporný stĺp

Chodba dedičnej štôlne pokračuje ďalej na juhozápad. Nahliadneme do chodby a je vidieť, že ďalej sa točí východným smerom.

Pokračovanie chodby smerom k ústiu

Škoda, tu viac nevymyslíme. Gumáky nestačia.  Vrátili sme sa teda ku rebríku. Ideme ešte pozrieť opačný smer. Na prvý pohľad to vyzerá, že zával nám viac nedovolí. Ale už som sa naučil, že nič nie je tak, ako to na prvý pohľad vyzerá.

Zával v severovýchodnej časti

Zatiaľ čo ja leziem ešte do jednej časti dedičnej štôlne, počujem ako Miro uznanlivo hmká.

Zadná časť chodby

Čo si našiel ? Pýtam sa.  Poď sa pozrieť.

Tak vyliezam z chodby a preliezam zával. Krása, vo vínovo červenej vode je vidieť zatopená šachta.

Zatopená šachta

Chvíľu si ju fotíme, a špekulujeme koľko to môže byť hlboké.  Keď sme dofotili, dali sme si otázku, prečo je v odvodňovacej štôlni šachta. Načo ? Prečo ?  

Tu na to neprídeme. Neskôr doma, som pátral na našiel som nákres od Landerera z roku 1873 kde je zakreslená, a uvádza sa ako slepá jama.

Nákres z roku 1873 (prekreslený)

Vyliezli sme po rebríku späť do siene. Tu si dáme oddych a náš už tradičný piknik v bani. Chvíľu sa dohadujeme, čo ďalej. Dohoda je jasná, keďže máme rebrík, ideme pozrieť vydobytý priestor v zadnej časti bane. Musíme rebrík zložiť, aby sme vytočili  v úzkej chodbe.

Prišli sme na koniec chodby a pod nami je prázdno. Pozerám, že síce by sme vedeli spustiť rebrík dole, ale stál by na nestabilnej suti. Dohodli sme sa, že rebríkom premostíme prázdny priestor a prejdeme na druhú stranu a tam sa uvidí.

Premostenie z rebríku

Jeden po druhom sme prešli na druhú stranu.  Teraz pozerám, že ako je vidieť, že tu bola pravdepodobne šošovka rudy. Starci vybrali iba šošovku ostatné nechali tak. Pozreli sme si prázdne priestory, keď Paľo našiel dieru, kde sa dalo ísť niekam dolu. Keď už tu máme rebrík, tak to využijeme. Zobrali sme ho a zniesli dole a vložili do diery.

Dalo by sa to aj bez rebríka, ale načo riskovať, keď ho tu už máme.  Vliezli sme dnu, a zasvietili sme ďalej. Hlasné “do riti” zadunelo prázdnym priestorom. A už sa aj praceme späť..

Stáli sme na výdreve a drevenom pažení. Pod nami je zatopená chodba. Nik z nás nemá chuť aby sa dosky prelomili a okúpali sa v zatopenej chodbe.

Pod nami je zatopená zadná časť dedičnej. Voda neodteká, lebo je za závalom.

Vyliezli sme po rebríku a vytiahli ho z diery. Zasa sme ho použili ako most, a prešli späť do chodby.

Vrátili sme sa späť do siene a poskladali rebrík. Pobalili sme si saky-paky a vyskúkali sme sa z bane von. Tu nás ovalila horúčava. Fuj to bola facka.  Nechceli sme to nechať otvorené, tak sme nanovo zahádzali vstupný otvor.

Berieme si veci a šliapame k autu. Riadne zablatený, vymódený ako poslední trhani, si to mašírujeme po lese. Spolu nesieme rebrík, gumáky, statívy, no hotový cirkus.  Pri Sirkovej stretáme mladý párik na romantikuš prechádzke. To bol teda pohľad, ktorým nás obdarili.

Pri aute sa prezliekame s tlačíme veci do auta. Pozeráme na seba a aj bez slov vieme, že sme tam neboli naposledy.  Tak niekedy nabudúce ešte prejdeme dedičnou smerom k jej pôvodnému ústiu.