Pezinské bane: Zatopená baňa Mikuláš v Perneku

Minulý rok som sa túlal Podbabskou dolinou, a nakukol som do štôlne Mikuláš, ktorá je zatopená. Síce bolo leto a skúšal som sa prebrodiť vodou, ale chlad vody bol neznesiteľný a vzdal som to. Nevzdal som ale myšlienku, že tú baňu si raz pozriem. Neuplynul ani rok a ja idem dať druhý pokus.

Je nedeľa, skoro ráno, a ja sadám do auta smer Pernek. Auto nechám pri posledných chatách v doline a pohodovým krokom dôjdem ku štôlni Mikuláš.

Ťažila sa tu oloveno - zinková ruda. Je to spodná žila PB-Zn mineralizácii, ktorá prebieha v smere Sever - Juh.

O ťažbe na lokalite v minulosti, nie sú žiadne správy. Banské práce sa tu vykonávali pravdepodobne koncom 19. storočia. ( Cambel 1959 )

Prichádzam ku štôlni, na chvíľku sa zastavím, a pripravujem si výstroj. Je toho dosť, čo si tam beriem a niekedy neviem čo v ktorom vrecku mám. Zbehnem dolu ku potoku, a som pri vstupnom otvore.

Už sa viac nezdržujem a idem dnu. Ako postupujem do bane, je tu čoraz viac vody, až mi je hladina asi po pás. Môj nový vodotesný odev síce funguje, ale aj som si uvedomil, že som si nevzal žiadne teplé spodky, a zima je mi tak či tak. No ale dnes to nevzdám. Dnes si ju prezriem. Vydržím to.

Sieň pri vstupe do štôlne Mikuláš

Som asi tri metre od vchodu a ocitol som sa v takej malej vstupnej sále. Vedú z nej tri chodby. Jedna ( ide vpravo ) je hneď po piatich metroch ukončená a ostatné vyzerajú, že sú dlhšie. Vybral som sa ľavou chodbou. Pohyb je trochu sťažený tým, že idem vo vode, a vadí mi, že nevidím kam šliapem. Síce je tu krištáľovo čistá voda, ale ako sa tu hýbem, tak som rozvíril sedimenty a už nevidím na dno.

Chodba vedie v podstate miernym oblúkom a hladina vody každým krokom mierne klesá. Ako sa dostávam ďalej, tak vody je už iba po členky.

Čím idem ďalej, tým je menšia svetlá výška.

Po krajoch sú vidieť malé odvaly. Postupne sa viac a viac zohýbam až nakoniec idem čupiac. ( dobrá posilka, kačáky ako vyšité )

Na konci chodby vidím zával spod ktorého tečie voda.

Otočil som to späť a pomaly sa vraciam. Cestou si obzerám horninu. Na dotyk je mäkká a drobí sa.

Voda zasa stúpa a ja si nevidím pod nohy. Práve som zakopol o odvalený kameň a skoro som sa natiahol aj s foťákom a ostatnými vecami do ľadovej vody. V poslednej chvíli sa mi podarilo zachytiť sa steny štôlne. Škaredo zahreším. Už len utopiť foťák by mi chýbalo.

Vrátil som sa až ku vstupnej sále, a idem pozrieť prostrednú chodbu. Je mi trocha nepríjemne, pretože tá chladná voda svoje urobila. A mne treba, ale že naozaj. No von nejdem ! Pozriem si to, aj keby čo bolo.

Táto chodba je o málo kratšia, na konci chodby nie je zával ale vidím čelbu. Sem tam si všímam tenkú žilku, ktorá je v strope chodby.

Odfotím zopár záberov a pracem sa von. Už je najvyšší čas. Načúrať si do nového obleku, to nemám chuť.

Už vidím svetlo.

Posledných pár metrov vo vode preletím, a ladným skokom ( a la Quasimodo ) pristávam vonku. Netušil som, že sa dokážem tak rýchlo vysúkať z toho obleku.