Šimon Prekop, Kolársky vrch

   Je sobota a predpovede počasia sľubujú nádherný deň. Aj keď som nachladnutý a zahlienený, doma nevydržím. O 10:00 mám v Bratislave stretnutie z chalanmi, ktorý sa zaujímajú industriálne pamiatky a tiež montanistiku a práve spúšťajú projekt Čierne diery. Po vcelku pohodovom stretnutí sme sa dohodli na spolupráci a ja som sa vrátil späť do Pezinka.
   Mal som v pláne viacero menších prieskumov povrchu a vyhľadania prejavov baníckej činnosti.
   Ale pre istotu som do kufra auta hodil aj kompletnú výstroj, keby náhodou...

  Ako prvé som som si vyšiel na veľkú haldu štôlne Šimon Prekop. Minulý rok na jeseň, keď som sa motal po okolí, som stúpil na konár, ktorý sa zlomil a noha mi vhupla do prázdna. Vtedy som to nechal tak, ale dnes to chcem preskúmať.

   Vyšliapal som na vrch haldy a začal som odstraňovať konáre a popadané listy. Po chvíľke bol vidieť otvor do štôlne.

Vstupný otvor do Šimon Prekop

Chvíľu tam postávam a špekulujem. Odhadom na dno štôlne je to takých 5 výškových metrov. Prvé 2 metre sú kolmo dolu a potom nevidím. Rozmýšľam, ako tam bezpečne vojsť a hlavne bezpečne vyliezť.

Je to veľmi úzke. Pri výstupe von sa nebudem môcť zaprieť do horniny, pretože je zvetraná a pri tlaku sa odvaľuje.

Rozhodol som sa ísť dnu, ale budem sa istiť lanom. Vyhliadol som si pevný strom a uviazal lano. Nasúkal som sa do sedacieho úväzu, vybral som si prilbu a baterky.

Najskôr som si spustil na lane dolu ruksak, kde som mal ďalšie vybavenie pre každý prípad. Pripol som si zlaňovaciu brzdu a začal som pomaly klesať do otvoru. Tu som pochopil, prečo má jaskyniarska brzda inú konštrukciu. Zišla by sa.
 
Je to naozaj úzke. Páni, ktorý majú viac sily v páse tu nemajú šancu. Naozaj po 2 metroch nahmatám nohami suť, ktorá sa sype dnu. Ďalej to klesá po suti v 45° uhle. Aby som mohol pokračovať v šikmej časti, potrebujem sa dostať pod strop štôlne. Musím trochu stiahnuť brucho ale ide to.

Akonáhle som pod stropom, otvoril sa mi priestor chodby. Zišiel som po zosunutej suti až na dno štôlne, kde som sa odopol z lana.

Pomaly sa rozhliadam a svietim do štôlne. Od lúča baterky zasvietia v tme dve oči.

Zapnem si veľké svetlo na prilbe, a vidím, že je to nejaké malé zvieratko vo veľkosti mačky. Neviem určiť, čo to je, lebo to okamžite upaľuje ďalej do útrob štôlne. Pokúšam sa tam dosvietiť a matne vidím, že to vyliezlo niekam na výdrevu.

Nechal som to tak, ale aspoň mám istotu, že je tu dobrý a dýchateľný vzduch.  ( Neskôr, podľa popisu, to kamarát určil na Plcha lesného. Ďakujem Maroš. )

Ako už názov napovedá, je to prekop, čiže nečakám žiadne bočné chodby. Na začiatku je na zemi veľa hnijúcej výdrevy

Hnijúca výdreva

 Opatrne prechádzam výdrevu a sledujem v akom stave je hornina nado mnou. Vyzerá to dobre, žiadne odvaly.

Chodba Šimon Prekop

Ako idem ďalej uvedomujem si, že na zemi sú diery po vytrhaných podvaloch.

Prichádzam na koniec chodby a vidím na strope zbytky bezpečnostnej siete.

Bezpečnostná sieť

Detail na sieť.

Pokúšam sa odhadnúť, kde sa nachádzam. Podľa prejdenej vzdialenosti predpokladám, že som niekde pod antimónovým lomom.




Zával je v časti kde sú ešte výstuže.

Zával 

Tu sa otočím a po ceste späť si nafotím nejaké detaily, ktoré ma zaujali:

Prišiel som až k východu, a hovorím si, že v pohode vyleziem von. Začal som sa štverať po zosunutej suti smerom ku stropu štôlne. No zakaždým, keď sa nohami zapriem, tak sa suť zosunie a ja s ňou.

Ešte že som sa zaistil lanom. Pridržujem sa lana, a ťahám sa nahor. Už som pod stropom a natlačím sa popod strop k výstupnému otvoru. Strop mám na chrbte a prsia vo vertikálnom otvore. Vtedy si uvedomím, že neohnem chrbát opačne, aby som vliezol do otvoru.

Hundrajúc sa pokúšam otočiť, tak, aby som mal strop štôlne na hrudi. V tom úzkom otvore je to fakt problém. Ak by som mal pár kíl viac, tak to tu zaštupľujem.

Nejako sa mi podarí otočiť sa a priťahujúc sa lanom vliezam do vertikálneho otvoru. Chcel som sa zaprieť nohami o horninu v strope, ale tá sa odvaľuje.

No nič, budem to musieť vyšplhať na lane. No ale to by som sa potreboval zasa sa otočiť naspäť. Supím a snažím sa otočiť. Nejako to nejde, a niekoľko krát som tresol prilbou o horninu. ( Ak by som ju nemal, tak si rozrazím hlavu) .

Pomáham si šťavnatými, neslušnými slovami, až sa mi to podarí. Celý čas a jednou rukou držím lana, pretože ak by som sa pustil, tak sa zosuniem späť.

Dosť ťažko sa mi dýcha, pretože mám zapchatý nos.  Chvíľu sa vydýcham a potom šplhám ďalej. To 10 mm lano sa mi fakt zle drží. Uvedomil som si, ako by mi dobre padlo mať tu Jumar ( blokant pre výstup na lane ) aj s nášľapnou slučkou.

Zdá sa mi, že tu trčím už dosť dlho tak som sa nahneval a tie posledné 2 metre som sa vyhupol so zaťatými zubami.

Keď som sa dostal von, dokázal som iba si ľahnúť na chrbát, a chvíľu oddychovať. Telo ma núti hyperventilovať, tak som sa prinútil pomaly a zhlboka dýchať. Po chvíľke som ready, a lanom som vytiahol ruksak zo štôlne.

Zbalil som lano a ostatnú výstroj, a špekuloval som čo s tým otvorom. Po zážitku s výstupom by som bol naozaj nerád, ak by tam niekto spadol.

Z neďalekého rúbaniska po polome som si dotiahol dva hrubé kmene, ktoré som uložil cez otvor. Otestoval som či to unesie moju váhu a poskákal som po nich. Je to dobré. Menšie diery som upchal konármi a celý výtvor som zasypal starým lístím, aby to nebolo vidieť.

Robím to kvôli tomu, že by som bol naozaj nerád, aby sa tam pokúsil liezť niekto bez skúseností len z popudu, hurá, poďme do bane.

Pomaly idem späť k autu a zisťujem, že ostatné veci, čo som chcel dnes ešte pozrieť už nestihnem. Nič to, vrátil som sa domov a ešte ďalšie tri hodiny som čistil lano a ostatnú výstroj.

Som dosť unavený, ale maximálne spokojný.

Znovu upozorňujem, že pohyb v starých banských dielach je extrémne nebezpečný !! Ak chce človek bez skúseností navštíviť staré banské dielo, mal by si vo svojom okolí vyhľadať skúseného sprievodcu.